Ako absolvent katedry slovenského jazyka na UMB Mateja Bela v Banskej Bystrici mám úžasnú spomienku na pána profesora štylistiky a jeho nezabudnuteľnú vetu: „Slohová norma je synchrónna fixácia syntagmatických potencií jazyka v paradigme.“ V ľudskej reči to znamená, že slangové slová odvodené od slovných spojení sa tak často v komunikácii používajú, až sa uzákonia do spisovného jazyka a uvedú sa do slovníka slovenského jazyka. Takto sme „uzákonili“ slová ako minerálka - minerálna voda alebo diplomovka - diplomová práca. Tieto slová, ktoré na začiatku používania mohli rezonovať v komunikácii jazykovedcov, dnes používame úplne normálne a ani si to neuvedomujeme.
Predstavte si, že by ste pred 20 rokmi na verejnosti alebo cez médiá poslali niekoho do p.... Tú predstavivosť, čo by sa dialo a či by to bolo vôbec možné nechám na vás. To by bola rezonancia... Dnes však úplne normálne počujeme aj v médiách slová ako nasr...ný, debil, ...ujo a iné „perly“ nášho jazyka a berieme ich už akosi prirodzene ako súčasť dnešnej komunikácie. Dnes slovné spojenie „do p....“ počúvame akosi častejšie, prestávame sa zaň hanbiť, akosi nám začína znieť prirodzene.
Pokiaľ je slovná skladba „do p...“ spojená s kontextom prezentovaných myšlienok účinnou zbraňou získať všetkých, ktorí sme odtiaľ vyšli, ide o geniálny ťah oslovenia širokej verejnosti. A skutočne to funguje. Ako prejav súhlasu sa objavuje v komentároch zrkadlenie tohto slovného spojenia, ktorý je prejavom podpory daných názorov. („Presne tak do p...! Konečne niekto, kto nemá problém vyjadriť svoj názor aj na verejnosti!“, „...nech si pohreší ja by som ich tiež do p... poslala“).
Vyvíjame sa, učíme sa používať mozog, jeho neobmedzené možnosti, jeho schopnosť tvoriť sa, synergicky fungovať, jeho schopnosť vizualizovať si dané predstavy. A potom rozmýšľam nad otázkou, pokiaľ budeme používať tak potrebnú vizualizáciu v komunikácii, čo mám potom robiť, keď za slovom sa skrýva obraz...